Pri trvalej zmene týchto vlastností stráca jedinec spolupatričnosť k tým, ktorí tieto znaky a vlastnosti majú a prejavujú sa nimi. Tieto zmeny sú ovplyvnené nielen vonkajšími podmienkami, ale aj genetickým základom najmä vtedy, kedy pre vznik (tvorbu) plemena boli použité dva nerovnaké prvky, ako to bolo u československého vlčiaka - nemecký ovčiak a karpatský vlk. Nemôžeme sa preto čudovať, že sa v ich potomstve objavujú znaky psa aj vlka, požadované aj nežiadúce. Úlohou nás - chovateľov, poradcov chovu a posudzovateľov exteriéru - je snaha zvýrazňovať pozitívne znaky, ktoré jedinca zosúľaďujú so stanoveným štandardom. Súčasne upozorňovať na tie znaky, ktoré tento súlad narušujú.

Štandard československého vlčiaka prešiel svojím vývojom rovnako ako kríženci vlka a psa. Prvý pokus o jeho vytvorenie sa uskutočnil v roku 1965 a zodpovedal vtedajším historickým podmienkam a stavu krížencov. Od toho času prekonal mnohé “úpravy”. Ku konečnému spracovaniu štandardu sa pristúpilo rozhodnutím predsedu klubu chovateľov mjr. Rosíka, po vrátení materiálov z FCI, ktoré tam boli zaslané bez vedomia výboru klubu.

Na konečnom spracovaní štandardu pre FCI sa podieľali zo slovenskej strany predseda klubu mjr. František Rosík, ďalej páni Jozef Sopuch a Oskár Dóra, z českej strany poradca chovu pplk. Ing. Karel Hartl. Preklad do nemčiny urobila pani Špániková. Rokovanie prebiehalo v Bratislave a 13. 6. 1989 na zasadaní FCI v Helsinkách bol štandard schválený pod číslom 332 a československý vlčiak bol zaradený medzi plemená, ktoré sú začlenené do zväzku FCI s overovacou dobou 10 rokov. V roku 1993 pri rokovaní Českomoravskej kynologickej únie reprezentovanej prezidentkou Dr. Filipovou, pani Tichou a pplk. Ing. Hartlom a Slovenskej kynologickej jednoty reprezentovanej prezidentom Ing. Štefíkom, mjr. Rosíkom a pánom Dórom došlo k dohode, že garantom plemena bude Slovenská republika prostredníctvom Slovenskej kynologickej jednoty.

Úlohou nás všetkých je zvýrazňovať jedincov, približujúcich sa súladu so štandardom. Takýchto je veľké množstvo, ale sú aj jedinci, ktorí sa niektorými časťami svojho tela (znakmi) od štandardu vzďaľujú. Tam, kde by došlo k prehliadnutiu týchto záporných vlastností a zvieratá by sa prezentovali ako takmer bezchybné, vzniklo by nebezpečenstvo poškodzovania plemena, jeho ďalšej populácie a samotných chovateľov. Zvýrazňovanie nedostatkov a vád ako javov pozitívnych, súhlasiacich so štandardom by nás priviedlo do záhuby. A to iste nikto z nás nechce.

Dovoľte, prosím, aby som sa aspoň stručne zastavil pri niektorých základných častiach, zvýrazňujúcich rozdiel medzi československým vlčiakom a nemeckým ovčiakom.

Hlava je najcharakteristickejšou časťou tela psa u každého plemena. Na hlave sú sústredené najtypickejšie znaky. Hneď na prvý pohľad, napríklad i z niekoľkých krokov sa pohľadom zastavíme pri uchu, ktoré je svojou veľkosťou a tvarom typické pre československého vlčiaka. Zblízka vidíme, že stojaca ušnica je tenká, porastená srsťou a jej veľkosť nepresahuje 1/6 výšky psa. Uši sú súmerné, nie sú ani rozvesené ani mäkké, skrátka sú vlčie. Základné rozdiely medzi ušami NO a ČSV sú viditeľné od šteňaťa. Zatiaľ čo československý vlčiak má uši vzpriamené už od 4 - 5 týždňov, uši sú veľmi malé, čo je pozitívnym prínosom vlka, nemeckému ovčiakovi sa uši postavia medzi 4 - 6 mesiacom. V porovnaní s uchom ČSV sú veľmi veľké a presahujú 1/6 výšky psa. Preto je veľké ucho prejavom negatívneho vplyvu nemeckého ovčiaka na československého vlčiaka.

Druhým zastavením nášho zraku, či chceme alebo nechceme, sú oči psa. Sú krásne a svojím mandľovým tvarom, šikmým položením a špecifickou žltohnedou, jantárovou, farbou dávajú hlave ČSV typický vlčí výraz. Spojnica vonkajších kútikov oka je najmenej o 1 cm vyššie ako spojnica vnútorných kútikov oka. U NO je spojnica vnútorných a vonkajších kútikov oka rovnaká alebo takmer rovnaká. Taktiež vo farbe oka sú veľké rozdiely. Prejav tmavej farby očí je dôkazom negatívneho vplyvu NO. Ani netypické uloženie a tvar, ani netypickú farbu oka nemôžeme prehliadať.

Ďalším znakom, ktorý ovplyvňuje typickosť hlavy je správny pomer dĺžky tlamy k dĺžke lebečnej časti. Podľa štandardu má byť 1 : 1,5. U NO sú obidve tieto časti rovnaké (1:1).

Dôležitý a veľmi výrazný rozdiel medzi hlavou NO a ČSV je vytvorený maskou. Maska ČSV je zvýraznená svetlou farbou na hlave, pyskoch hornej a spodnej čeľuste, spodnej časti krku a prednej časti hrude. Nevýrazná maska alebo stav bez masky je ďalším upozornením na väčší podiel znakov nemeckého ovčiaka v československom vlčiakovi.

V krátkosti sa pozastavím pri výške prednej nohy k lakťu a pri chvoste. Výška prednej nohy k lakťu má dosahovať 55 % výšky psa. Je priamo ovplyvnená výškou predlaktia, uhlom a výškou nadprstia. Priamo ovplyvňuje výkonnosť a vytrvalosť československého vlčiaka. Je to jedna zo základných požiadaviek, ktorá by nemala byť porušovaná, keď nechceme, aby sme sa vrátili o niekoľko rokov späť.

Ďalší typický rozdiel je dĺžka chvosta. U nemeckého ovčiaka je chvost dlhý, niekedy siaha až k zemi, nesený s “háčikom”, alebo s “vytočením” do niektorej strany. U československého vlčiaka má siahať po pätový kĺb. Pre správnosť chápania a jednotnosť posudzovania je potrebné dodať, že za dlhý chvost je potrebné považovať ten, ktorý rozhraním čierneho zakončenia chvosta presahuje stred pätového kĺbu. Háčik alebo vytočený chvost sú dobre rozoznateľné.

Je veľmi nepríjemné, keď rozhodca niektorú z týchto chýb “prehliadne” a psa hodnotí tak, ako by bol bez chýb. V daných prípadoch sa nejedná o dočasný stav. Je to stav trvalý. Dlhý chvost sa neskráti, noha nedorastie, oko nezosvetli a ucho sa neskráti.

Nepresná práca a činnosť rozhodcov pri posudzovaní a nízka odbornosť poradcov chovu a samotných chovateľov je pre rozvoj plemenitby veľmi škodlivá.

Klub chovateľov československého vlčiaka, ako garant plemena v FCI, v záujme zjednotenia hodnotenia na výstavách a bonitáciách využil bonitačnú kartu k záznamu nedostatkov, s ktorými môže byť pes hodnotený ako výborný, s ktorými ako veľmi dobrý atď. ako na výstavách tak aj pri bonitáciách. Ak prevezmú rozhodcovia, poradcovia chovu a chovatelia tento systém, potom výborný pes v Budapešti bude výborný vo Viedni, Berlíne, Prahe, Brne i v Bratislave, čiže hocikde inde. Dosiahla by sa jednota názorov pri vysvetľovaní štandardu a pri hodnotení zvierat.

Touto činnosťou by sme nesmierne uľahčili a skvalitnili prácu všetkých, ktorí sa zaoberajú chovom, jeho plánovaním a kontrolou.

MVDr František Rosík