V meste, kde sme bývali, bolo veľmi málo psov plemena ČSV - dali by sa spočítať na prstoch jednej ruky a tak si ho všimli aj milovníci psov služobných, lebo sme navštevovali rôzne zväzarmovské cvičiská.
Upútaval hlavne svojim vlčím výrazom hlavy a dobromyseľnosťou k ľuďom, poslušnosťou a vernosťou ku mne. Tak si nás všimli aj v Československej televízii a keď došlo k natáčaniu programu pre deti a mládež s tematikou kynológie, boli sme poprosení o účasť. Cieľom bolo poukázať na rozdiely medzi nemeckým ovčiakom a ČSV. Nakrúcalo sa na jednom z mestských výcvikových areálov. Keďže Flint bol známy svojou neznášanlivosťou s ostatnými psami, vybrali na ten účel krásneho a veľmi pokojného nemeckého ovčiaka, ktorý už mal mnoho výcvikových pretekov za sebou a bol úplne pokojný a ovládateľný. Bol to prvý dospelý pes, voči ktorému nebol Flint agresívny. Poznali sa už dávnejšie a aj keď neboli voči sebe priateľsky naklonení, nikdy sa nestalo, že by sa napadli. Keď sa aj náhodou niekedy priblížili, stačilo výhražné zavrčanie z jednej alebo druhej strany a každý z nich sa pobral svojou cestouu. Bolo to dosť nepochopiteľné, ale iba oni dvaja vedeli, prečo to je tak a nie inak. Na Flinta zrejme pôsobil pokoj a rozvaha staršieho psa a možno trocha aj nejaké sympatie. Režisér ich postavil vedľa seba tak, aby ich kamera mohla pojať oboch naraz a odborná kynologická vysvetľovala rozdiely medzi týmito plemenami, najmä čo sa týka jednotlivých častí tela, ako je zaúhlenie končatín, farba a kvalita srsti, celkový výraz hlavy, tiež niektoré hlavné odlišnosti v povahách... Potom nasledovala ukážka z výcviku, kde si oba psy viedli ukážkovo vzorne. Celkový dojem z relácie bol veľmi dobrý a takisto odozva psíčkarov-priateľov.
Od tejto relácie Flint vystupoval ešte nikoľkokrát v televízii. Veľmi si ho tam obľúbili a zložili o ňom aj súťažnú pieseň pre deti: "S vlčou krvou v žilách".
Flintove účasti pred kamerou sa však neskončili. Dostal som ponuku z bratislavského filmového štúdia Koliba o prepožičanie Flinta do práve nakrúcaného celovečerného filmu, ktorý mal mať názov "Vlastná krv". Režisérom filmu bol známy režisér Dušan Trančik. S Flintom mal účinkovať ďaľší pes toho istého plemena. Aby sa znášali, musel som nájsť vhodnú vycvičenú sučku, ktorá by zniesla aj náročnejšie požiadavky režiséra. Nebolo to ľahké, lebo na niektoré scény potrebovali príliš ostrých psov a vzápätí zasa miernych ako ovečky. Museli byť absolútne ovládateľní, aby nenapádali hercov, ktorí s nimi prichádzali do styku a vlastne sa ani nepoznali, takisto nesmeli byť agresívni ani voči filmovému štábu. Flint už mal určité skúsenosti z filmovania a dalo sa naň spoľahnúť. Hral každú zverenú úlohu sám. Stačilo, že som ho naviedol k hercovi, ktorý s ním mal filmovať scénu, odovzdal vodítko do jeho rúk a s povelom "zostaň a počúvaj" ho pri ňom zanechal. Flint, hoci neveľmi ochotne, ale vykonával všetky povely, pričom však kradmo zazeral, kde som ja. Preto som vždy musel stáť obďaleč, mimo záberu kamery, ale tak, aby ma stále videl. So sučkamiami to bolo horšie. Počas celého natáčania filmu sa ich vystriedalo niekoľko, každá z nich hrala inú scénu s Flintom, tú, na ktorú sa najviac povahovo hodila.
Pri filmovaní so zvieratami sa vyskytne mnoho zážitkov veselých, aj tých menej veselých. Stalo sa, že pri viackrát opakovaných scénach už psy nemali ani chuť a niekady ich aj horúčava veľmi unavovala, niekady zasa husto pršalo. Pri jednom takom opakovanom zábere, už asi po siedmykrát, kde psy mali útočiť na bránu, za ktorou stál opitý človek a kopal do nej, psy pochopili, že sa za bránu nemôžu dostať a prestalo ich to zaujímať. Natáčanie sa však malo dokončiť, lebo na druhý deň sa už filmovalo v inom prostredí. Bolo potrebné urýchlene niečo vymyslieť, aby sa agresivita psov znovu zvýšila. Napadlo ma, že keby za plotom stál nejaký veľký pes, našim psom by sa znovu vrátila bojová nálada. Filmári si vypožičali z dediny statného psa, s ktorým jeho majiteľ došiel ku bráne. Keď psy videli pri bráne cudzieho "votrelca", ktorý ešte k tomu vrčal a trhal s vodidlom tak, že jeho majiteľ len s veľkým úsilím ho udržal, ihneď začali s penou na papuliach útočiť na bránu. No nik nerátal s tým, že bola už značne schátralá a pletivo tiež nebolo najlepšie. Jediným mocným myknutím sa Flintovi podarilo roztrhnúť pletivo. V momente bol za bránou a vrhol sa na cudzieho psa. Váhou svojho tela a rýchlosťou skoku zrazil psa z nôh. Bol príliš skúsený na to, aby nechal malú šancu sokovi postaviť sa na nohy. V mihu bol nad ním a zaryl svoje zuby do huňatého kožucha čiernej hrivy na krku. Pes sa zúfalo snažil postaviť na nohy, ale Flint ho telom zaľahol a tlačil k zemi. Nebyť „bundášovej" hrubej hrivy a rýchlej pomoci z našej strany, bolo by to zle skončilo.
Bola sobota a zvedavých divákov plné ulice, čo veľmi sťažovalo plynulý priebeh natáčania. Vyskytli sa aj podgurážení mládenci, ktorí si len ťažko dali povedať, aby neprekážali kameramanom pri práci. Po tomto Flintovom incidente sa však ulica akoby zázrakom vyprázdnila, ba ešte aj dvere na blízkej krčme sa zatvorili. Natáčanie tejto časti muselo začať znova. Majiteľ čierneho psa na prehováranie privolil, že zostane so spom naďalej, ale pod podmienkou, že sa brána riadne zabezpečí, lebo nechce prísť o dobrého strážneho psa. Pri ďaľšom opakovaní sa Flint s nezmenšenou zlosťou vrhol na bránu a pokúšal sa roztrhnúť pletivo. Čierny pes sa však už nechystal na boj, netrhal vodidlom, ale so stiahnutým chvostom sa krútil okolo svojho pána a snažil sa ujsť kadeľahšie. Režisér však bol s výkonom veľmi spokojený, záber mu konečne dokonale vyšiel.
Ladislav Nagy
|
