Jeho pán, bývalý major, vojak bol telom i dušou. Ako to už med/i starými vojakmi býva, zdravia sa zdvihnutou pravou rukou k domnelej čiapke, i keď sú už dávno v civile. Stalo sa, že náš dedo Rosík (tak ho volali na okolí), sa stretol s kolegom, tiež vojakom. Obaja sa pozdravili obvyklým spôsobom, lenže pritom zabudli na Repa, ktorý si myslel, že jeho pánovi hrozí nebezpečenstvo. Bez váhania sa bleskovo vrhol na zdvihnutú ruku a zaryl svoje veľké zuby do spodnej časti paže dedovho kamaráta. Bola to dosť ošklivá rana, nerátajúc do toho poriadne roztrhaný rukáv kožucha. Toľko asi v krátkosti o rodičoch nášho Flinta.

Flintova mama Cmuka mala 8 šteniat. Keby sme ju mali prirovnať povahou k ľuďom, pripomínala by okrúhlučkú, dobrosrdečnú, trpezlivú a veľmi milujúcu mamku s kopou šantiacich deťúreniec okolo seba. K svojim ratolestiam bola dobrá, ale zároveň i prísna. Keď sa niektoré šteniatko, kým boli ešte malinké, vydalo príliš ďaleko od svojho pelechu, hneď bola pri ňom a buď ho jemne chytila zubami za šiju a doniesla späť, alebo ho skrátka dokotúľala labkou, čo sa potom nezaobišlo bez pišťania a plaču. Otec Rep len sem-tam prejavil záujem o šteniatka, aj to len vtedy, keď sa niektoré obzvlášť silne rozpišťalo. Bol umiestnený v susednom koterci a radšej sa držal bokom, aby sa nebodaj neušlo i jemu chňapnutia cez mreže, či hrozivého zavrčania. Flint, ako ho dedo Rosík nazval - to meno má zapísané v rodokmeni, narodil sa medzí prvými tromi z vrhu ako veľmi robustné šteňa. Po mame mal pevnú kostru s milým výrazom na bacuľatej hlavičke a po otcovi dominantnú a odvážnu povahu. Ako budúci Flintov pán, som si prvý prišiel vybrať šteňa, keď mali len 4 týždne. Hneď ma zaujal guľatou postavou podobnou šedivému plyšovému mackovi. A ešte niečím upútaval pozornosť. Keď im dedo Rosík dal do podlhovastého dreveného válovčeka pomleté mäso, vrhli sa všetci s vlčou pažravosťou do misky, aby si každý z nich mohol čím viac ukoristiť. Aj v prírode je to tak, že vlci vedia v krátkej dobe pohltať veľké množstvo potravy, aby potom niekde nerušene ju vyvrátili a v kľude skonzumovali. Tak ako ostatné šteňatá, aj Flint sa rozbehol k mäsu so vztýčeným chvostíkom a z malého hrdla sa snažil vydať čo najhrozivejšie zavrčanie. Pritom chniapal po svojich súrodencoch a beda, keď sa niektorému šteniatku nepodarilo dosť šikovne uhnúť jeho malým, ale ostrým zúbkom. Pre svoju dravú povahu by sa bol málokedy mohol dostatočne najesť, ale našťastie dostávali dostatok mäsa.

Pre Flinta som si prišiel presne o týždeň, to znamená, že mal presne 5 týždňov, keď sa musel rozlúčiť s teplým mamkiným pelechom. Už cestou na železnicu dal najavo svoju nespokojnosť s tým, že bol odobratý od mamky a súrodencov. Škrabal a hrýzol, až som ho musel ztatvoriťdo cestovnej tašky a zatiahnuť zips. Ale ešte aj tak hodnú chvíľu ráinusil vo svojom nedobrovoľnom väzení. Cestu vlakom preležal pod sedadlom. Na konečnej stanici, keď som ho vyťahoval spod sedadla, zúfalo sa bránil a škriabal. Nebolo to však zo strachu.

Príchod do rodinného domu, kde mal vyrastať, nemal už taký hladký, ako by sa dalo očakávať. Okrem syna a domácej pani, ktorá mala tiež veľmi rada zvieratá, a najradšej psov, kraľoval na dvore aj írsky teriér Jerry. Bol to jedenapol ročný veľmi ostrý pes. Len čo sa Flint ocitol na zemi, v momente bol pri ňom teriér, zježila sa mu srsť a začal oňuchávať to šedivé, guľaté čudo. Lenže Flint, na rozdiel od ostatných šteniat, namiesto toho aby sa poddal, ľahol si a stiahol svoj chvostík. Keď sa k nemu Jerry priblížil, malý zbojník bleskovo chňapol po jeho ňufáku a zaryl mu doň svoje malé, ale ostré zúbky. Táto opovážlivosť voči staršiemu psovi ho skoro stála život. Dalo mi dosť námahy, aby som ho zachránil pred spravodlivým hnevom Jerryho, ktorý by ho bol na mieste zadusil. Trvalo niekoľko dní, kým sa Jerry upokojil a nepovažoval odvetu za neprávosť za najdôležitejšiu.

Celý ten čas musel byť Flint zatvorený v dome. Malo to aj výhodu, lebo malý divoch začal považovať mňa aj pani za svojich rodičov a dokonca sa dožadoval, a musím podotknúť že dosť hlasno, aby mohol s nami spať na jednej posteli. Neostávalo nič iné, len rozložiť rozťahovaciu posteľ, kde som potom s ním prespával celý týždeň, kým sa neskamarátili s teriérom Jerrym. Bolo to veľmi búrlivé priateľstvo, ktorého podstatou hry bol vždy boj.

Jerry, ako poľovnícke plemeno, veľmi náruživo poľoval, a ako som už spomenul, bol to veľmi ostrý pes. Flint, hoci ešte telesne slabší, každý Jerryho útok odplácal rovnakou mincou. Po týchto hrách, ktoré trvali od rána do večera, vyzerali obaja akoby ich niekto škriabal drôtenou kefou. Nespočetné škrabance, poprekusované ušnice, večne zakrvácané ňufáky, to všetko patrilo k ich "hrám". Nie div, že im potom aj znamenite chutilo. Boli by pojedli aj klince. Malo to aj svoju výhodu, lebo toho roku bola obzvlášť surová zima. Ale keďže obaja mali dostatok kvalitnej stravy, bohatej na všetky vitamíny, narástla aj Flintovi krásna srsť s hustou podsadou.

Flint rástol ako z vody, veď keď mal 6 mesiacov, meral v kohútiku 63 cm a vážil 30 kg. Takisto mal aj jednu zvláštnu záľubu, ktorá by sa skôr hodila severským psom. Spočívala v tom, že aj keď mal teplú filcovú búdu, málokedy v nej spal. Radšej si vyhrabal v najhlbšom záveji dieru a tam sa skrútil do klbka.

Flint nebol bázlivej povahy, no bol veľmi nedôverčivý voči novým a neznámym veciam, ku všetkému, čo ešte nepoznal. Preto som ho vodieval na najrušnejšie miesta, kde to rinčalo električkami, nákladnými autami a celkovo hustou premávkou áut a ľudí. Spočiatku veru nedržal chvostík priamo vztýčený hore, ale keď videl, že ani ja si ten lomoz veľmi nevšímam a ešte ho k tomu aj hladkám za ušami, hneď sa mu papuľka roztiahla do širokého úsmevu a veselo si vykračoval. Samozrejme, že najviac sme predsa len chodili do lesa, tam nám bolo aj najlepšie.

Nasledujúca príhoda svedčí o tom, že Flintovi prúdi krv v žilách aj po divokých predkoch. Jedného dňa sme sa vybrali na výlet s autom k rieke Toryse, potom pešo popri jej toku, aby sa Flint prebehol. V tom čase mal asi tri mesiace, a ako dobre živené šteňa bol dosť ťarbavý a ťažko sa mu brodilo v polmetrovom snehu. V náručí sa nechcel nechať niesť, ba urputne bojoval, aby sme ho položili na zem. Po pol hodine sme narazili na potok, ktorý sa vlieval do Torysy. Hoci riečka aj potok boli zamrznuté, predsa na jednom (asi dvojmetrovom úseku) potok nezamŕzal. A tam sme uvideli množstvo rýb, ktoré akoby spali, pomaly a lenivo plávali.

Chytil som jedného kapra len tak rukou a vyhodil na breh. Kapor vážil asi tri kilá. V momente, keď sa kapor ocitol na brehu, Flint sa naň vrhol a pudovo sa mu zahryzol do zátylku. No a kapor, prv než skonal, stihol Flintovi uštedriť pár rán chvostom. Ale Flint ho držal a nepustil. Sneh bol nakoniec celkom červený od krvi. Neskôr som mu vyhodil jalca, ktorý' bol tiež dostatočne veľký. Toho skonzumoval za pomerne krátky čas, avšak pažravosť sa mu nevyplatila. Cestou autom domov mu prišlo nevoľno a všetko vyvrátil. Od tej doby rybacie mäso nemá rád.

Čo sa týka potravy, bol dosť vyberavý. Panuje všeobecná mienka, že psy majú radšej odležané mäso. U Flinta to bolo práve naopak. Keď už mäso bolo cítiť trochu viac, než sa páčilo jeho ňuľáku, radšej sa v ňom vyváľal, akoby ho mal zjesť. Robí to väčšina psovitých šeliem, aby si prekryli svoj vlastný pach pachom cudzím. Vlastný pach by ich mohol počas lovu pri nepriaznivom vetre prezradiť. Mlsný jazyk mal náš Flint. Najradšej jedol mäso čerstvé, to mu chutilo najviac.

Mnoho huncútstiev vyparatil Flint, mal však aj výborný pozorovací talent a vynaliezavosť. Stávalo sa, že v suteréne rozbil sklo na okne, a to tým spôsobom, že chytil do papule železný hrniec, ktorý mal návodu a búchal nim do sklenenej tabule dovtedy, kým ju nerozbil. Keď sa potom dostal do domu, narobil tam hotovú spúšť. Naučil sa dvere otvárať nielen dovnútra, ale aj tak, že si ich k sebe pritiahol. Nič nebolo pred ním v bezpečí. Nebolo preňho umením otvoriť si šľapaciu chladničku a povyťahovať mäso, ktoré tam bolo. Čo nezožral on, za výdatnej pomoci Jerryho, zahrabali do záhrady. Mal toľko dôvtipu, že keď sa vrátil domov niektorý z jeho pánov - najmä ja - a hľadal som v záhrade ich skrýšu tým spôsobom, že som ich nabádal. "Kde to máš? Vezmem ti to!", Jerry vždy pribehol k miestu kde mäso zahrabal, aby som im ho nevzal. Flínt sa ma však stále snažil odlákal preč. Ked však videl že sa mäso už našlo, stiahol chvost, lebo si uvedomil svoju vinu, a neprišiel ku mne dovtedy, kým som sa naňho neusmial a podľa výrazu mojej tváre nevybadai, že trest ho minul. Takýchto príbehov o jeho vynaliezavosti a lapajstvách bolo neúrekom.

Flint rástol veľmi rýchlo. Ako osemmesačny vyzeral už skoro ako dospelý pes. V tom čase som kúpil 5 sliepok a jedného obrovského kohúta. Boli uzavreté vo voliére aby sa k mm Flint nedostal. Kohút ale čoskoro vybadal, že psi naňho nemôžu a začal ich narocky provokovať. Dokonca sa aj stávalo, že keď sa Flint snažil k nemu dostal aspoň labkou, obdržal poriadne klovance do labky, či do ňufáka. Toto jednáme obyčajného kohúta ho vedelo veľmi rozčuliť. Jerry, keď videl, že sa do voliéry nedostane, nechal sliepky aj kohúta na pokoj, a neysimaľ si ich. Len z Flinta a kohúta sa stali nepriatelia. Dobiedzať do seba vydržal, aj cele hodiny.

Na nešťastie vtedy susedia držali králiky, ktoré siFlint nejako zvlášť nevšímal, ale len do tej doby, pokiaľ sa párkrát poriadne nerozčúlil na kohúta. Jeho zlosť si mal niekedy odniesť aj Jerry, lenže v návale zlosti pozabudol, že je ešte len šteňaťom, aj ked mal hmolnosť raz ak veľkú ako Jerry. Chýbala mu aj svižnosť a tvrdosť dospelého psa. Pre Flinta sa to skončilo vždy veľkvm výpraskom, čo ho na istý čas schladilo. Pri jednej takej "potyčke" s kohútom sa už neodvážil na Jerryho, ale upriamil svoju pozornosť na susedove králiky. Plot, ktorý ho od nich delil, bol už aj tak chatrný, a k tomu ešte z drevených latiek. Tieto neboli preňho problémom a ľahko sa dostal ku klietkam, kde boli králici. Ani pletivo neodolalo jeho ostrým zubom a obyvateľov klietok rad-radom povyťahoval von. Stačilo mocnejšie chnapnulie a králik mal zlámané väzy. Zo desať ich tak pozabíjal. Len dvaja starí králičí mu uši, pod klietky a tak sa na čas zachránili. Susedia na pišťanie a lomoz vybehli na dvor, ale keď videli, čo sa robí, radšej zatvorili dvere a zmohli sa len na krik z okna. Keď Flint dokonal svoje neblahé dielo skazy, poodnášal mŕtvych králikov na jednu kopu, a ako po dobre vykonanej práci si pokojne preliezol dierou v plote, ľahol do trávy a tváril sa, akoby sa nič zvláštne nestalo.

Popoludní, keď som sa vracal z práce, sused ma už čakal pred domom a rozpovedal o skaze. Flinta som doviedol k zabitým králikom, a vtedy prvýkrát pocítil, čo je to bitka od človeka. Pri prvých úderoch remeňom vrčal a pokúšal sa aj brániť. Ale potom, keď videl, že mu to veľmi nepomôže a rany dopadajú ešte silnejšie, ľahol si, a ako pravý potomok vlkov ticho znášal výprask. Po takom tvrdom ponaučení by sa dalo predpokladať, že sa aspoň trochu podučí správnym móresom a prejdú ho jeho vražedné chúťky. Ovšem nepočítal som s jeho tvrdohlavou pomstychtivosťou, ktorá mu bola daná do vienka. Sused zbývajúce osadenstvo pochytal a klietky náležité opravil. Na druhý deň sa zopakovalo to isté. Zajačinec rozbitý, dokonca aj pánty na dvierkach rozbité a vytrhnuté a obidvaja králici zadusení. Tentokrát som sa už veľmi nahneval a Flint dostal ešte väčší výprask. Susedovi som musel škodu nahradiť a dohodli sme sa, že mu dám hydinu zo svojho dvora. Ale nakoniec ani s týmto nesúhlasil, lebo sa obával, že ak bude chovať znovu niečo živé na dvore, opäť Flint zaúraduje. Ja som sliepky zarezal, aj jeho (Flintovho) odvekého nepriateľa - veľkého kohúta. Keď Flint videl, ako sa bezhlavý kohút trepe v predsmrtných kŕčoch, dostal obrovský strach, zaliezol do najzadnejšieho kúta a na celom tele sa triasol. Smrť jeho rivala naň snáď zapôsobila väčšmi, ako moja tvrdá príučka v predošlý deň. Dlhú dobu potom chodil okolo ohrady, kde bol kohút. Hľadal ho a nariekal. Od tých čias sa zajacov ani hydiny ani len nedotkol, hoci mal na to mnohokrát príležitosť. Mohli mu behať rovno pred nosom, vôbec si ich nevšímal. Radšej sklopil uši, odbehol ďalej, aby náhodou doň nedobiedzali.

Ladislav Nagy